Prečo tvorím?

Tento blog vznikol na základe otázok, ktoré by si mal položiť každý tvorca. Odpovede na tieto otázky som písala už dávnejšie a pred pár dňami som sa k nim vrátila. Po ich opätovnom prečítaní som sa rozhodla, že si zaslúžia zverejnenie a spravila som z nich tento blog. Vy sa z neho dozviete niečo o mne, a ja sa k týmto odpovediam budem môcť vrátiť vždy, keď to budem potrebovať.

Prečo tvorím?

Lebo musím. Nie že by ma niekto nútil. Som jednoducho človek tvorivý, mám to zakorenené v DNA. Moje tvorenie nepozná hraníc. Tvorím z látky, zo šúľkov z toaletného papiera, z plastelíny, z lega, z piesku, z kamienkov, z gorálok, z cesta, tvorím digitálne (opakovateľné vzory a ilustrácie) aj perom (ceruzkou, štetcom, farbičkami) na papier. Tvorím doma, v práci, v lese, na detskom ihrisku aj na pláži. Okolo mňa vznikajú čudesné obrazce (najradšej tvorím slniečka :)) a podľa nich spoznáte, že som tam bola.

Neznášam, keď sa veci ničia a vyhadzujú. Neznášam, keď postavím úžasný hrad z lega a moje dieťa ho šmahom ruky zbúra (ale aspoň tu vzniká priestor na nové tvorenie, haha :D). A neznášam sedieť zo založenými rukami.

Naopak milujem, keď z ničoho vznikne niečo. Keď sa spoja veci, ktoré samy o sebe nie sú ničím zaujímavé, do niečoho krásneho a jedinečného. Milujem nekonečné možnosti, ktoré tvorenie ponúka. A úplne najviac milujem, keď mojím tvorením poteším aj niekoho iného.

Kedy som začala tvoriť?

Tvoriť som začala dávno. Asi keď som sa lepšie naučila používať ruky. Hlavne vďaka mojej mame. Ona je totiž rovnako tvorivá ako ja. A tiež rovnako všestranne tvorivá a miluje originálnosť.

Kresleniu na vyššej úrovni som sa viac začala venovať pred prijímačkami na vysokú školu. Chodila som na doučovanie k učiteľke výtvarnej výchovy na mojej bývalej základnej škole. Naučila ma niekoľko hlavných princípov a tiež to, že je v poriadku robiť chyby. Je to súčasť procesu. Prijímačky som spravila 🙂

Na výške sme mali množstvo predmetov zameraných na kreslenie a grafický prejav. Okrem toho, že som sa zlepšila v kresbe a maľbe, naučila som sa pracovať s grafickými programami a rozšírila tak svoje obzory. No úplne som tomu prepadla počas rodičovskej dovolenky s mojou dcérkou, v roku 2018.

V tom čase sa u nás dosť rozbiehalo oblečenie na kojenie a ja som tiež zatúžila po vlastnej kolekcii mikín a pyžám. No moje nadšenie stroskotalo už pri výbere látok. Nič z vtedajšej ponuky nebolo pre mňa dosť dobré. A to, čo by aj bolo dobré, nebolo originálne, lebo to už používala každá lepšia značka. A potom som objavila Ameriku v podobe amerických dizajnových látok a ich dizajnérov. Vaaau! Povedala som si. Týmto sa niekto živí? Že navrhuje látky? Aj ja chcem! A tak som začala pátrať po informáciách, absolvovala niekoľko kurzov a úplne prepadla čaru tvorby opakovateľných vzorov. Viac o tom, ako som sa dostala k surface pattern dizajnu sa dozviete v tomto blogu.

Po 2 rokoch tvorenia vzorov som dospela k záveru, že ten produkt s vlastným dizajnom predsa len chcem, ale keďže sa moje záujmy medzitým zmenili, rozhodla som sa pre piknikové deky. My pikniky milujeme, hlavne naša najmenšia 🙂 Tak prečo ich nepoňať štýlovo? Prvé deky uzreli svetlo sveta v júni 2021 a som z nich stále rovnako nadšená ako keď som ich prvýkrát držala v rukách.

Ako sa cítim keď niečo vytvorím?

Všelijako. Totiž, nie všetko, čo vytvorím je super. Väčšinou je to príval radosti a hrdosti – Aha toto som urobila ja! Niekedy som sama prekvapená, čo moje ruky v spolupráci s mozgom dokážu vytvoriť. A je to úžasná hnacia sila.

No niekedy je to naozaj zlé. Vtedy mám chuť s tvorením skončiť. Je mi do plaču, hnevám sa a som frustrovaná, že som kvôli tomuto nepodarku premárnila toľko vzácneho času. Ale už som vám spomínala, že mám tvorenie zakorenené v DNA, čiže už o niekoľko minút neskôr premýšľam, ako by sa dal môj nepodarok premeniť na niečo lepšie. Pomohla by zmena farby? Pomohlo by niečo doplniť alebo naopak odobrať? Niekedy to jednoducho rozoberiem a poskladám odznova. A väčšinou je to lepšie. A som na seba hrdá. Že som sa nevzdala, že som tú “vec” nevyhodila, ale pretvorila – moderne povedané upcyklovala. Že som sa poučila z vlastných chýb a posunula ďalej.

Stále si pamätám na chvíľu, keď som zistila, že látka, ktorú som vybrala na piknikové deky má väčšiu zrážanlivosť, ako som čakala, čo znamenalo, že sa z nej nedali ušiť deky s plánovanými rozmermi a mohlo to spôsobiť ďalšie problémy pri praní. Sedela som v obývačke na koberci, hľadela na to množstvo látky, ktorá možno bude úplne nanič, no napriek tomu som sa usmievala. To je moja látka, hovorila som si. A napriek všetkému som bola šťastná. (S látkou to nakoniec dopadlo dobre).